Jednalo sa o prácu v malom bare, v jednej nenápadnej uličke v centre Bratislavy. Otváracie hodiny boli dosť kruté, keďže sa pracovalo takmer 20 hodín vkuse. Vzhľadom nato, že sme si chceli niečo privyrobiť a neostať cez leto doma, to bolo celkom zvládnuteľné, miestami aj zábavné. V jeden veľmi horúci deň, keď nám samozrejme nefungovala klimatizácia, sa u nás v práci pri bare objavil chlapík. Mal vyšportované telo, výrazné tetovanie a slnečné okuliare na očiach. Pôsobil na mňa celkom fajn, ale už z postoja sa dalo vyčítať, že je arogantný a namyslený. Ako sme tak konverzovali s mojou spolupracovníčkou za barom, zrazu sa pridal aj on. Začal sa vypytovať rôzne otázky. Spočiatku mi to prišlo aj celkom vtipné, no potom to začalo zachádzať do extrémov. Bola som tam zamestnaná iba ako brigádnička, na pár mesiacov, preto som vlastne ani nevedela ako vyzerá môj šéf. Najradšej by som ho nikdy nespoznala. Narážky, ktoré útočili priamo na mňa z jeho úst boli dosť nepríjemné. Dotýkali sa môjho súkromia, sexuality, vraj som ešte určite nemala žiadneho sexuálneho partnera, že mi nejakého dohodí a tak podobne. Keďže som bola v novom prostredí, neistá a nesmelá tak som to nechala tak. Škaredo som sa naňho uškrnula a išla si po svojom.
Keď sa skončilo leto a ja som sa opäť vrátila na výšku, zbadala som plagát, ktorý obsahoval informácie o večernom workshope s významnými hosťami z oblasti marketingu a fotografie. Iba som to tak prebehla očami, keď mi zrak zastavil na jednom mieste. Bolo tam napísané meno môjho bývalého zamestnávateľa. Áno presne toho, ktorého som vám opísala o pár riadkov vyššie. Bol svetoznámym fotografom. Tak som si povedala, že si to nenechám ujsť. Hoci som nemala ani najmenšiu chuť ho vidieť a hlavne počuť, zaujímalo ma ako mu to prednášanie pôjde. Dostavil sa na čas a sadol si priamo predo mňa. Na hlave mal čapicu a na očiach slnečné okuliare, ktoré si asi po 15 minútach zázračne konečne zložil z tváre. Keď sme sa všetci usadili a prebehli prezentácie prvých hostí zrazu prišiel na rad on, vraj čerešnička na torte. Postavil sa pred mikrofón a začal rozprávať. Jeho reč bola takmer nezrozumiteľná. Hlas roztrasený, tempo mizerné a cítiť bolo i neskutočný stres. Slová, ktoré z neho napokon vyšli nemali ani logiku ani žiaden koncept. Hovoril o tom aké sú ženy hlúpe, že by ich najradšej pozabíjal, pretože sa nevedia pri fotení postaviť tam, kde to on od nich vyžaduje.
Tak a práve vtedy, pri jeho krásnom prednášaní, som sa z chuti na ňom zasmiala ja aj celé publikum. Bolo to ako blesk z jasného neba. Proste prišiel a zosmiešnil sa, iba tak aby sa mu to vrátilo.